S deťmi o sexe

Kedy a ako začať hovoriť s deťmi o sexe?

Blíži sa leto a s ním aj návštevy kúpalísk. Nie len tam si deti budú môcť všimnúť nastávajúce mamičky s veľkými bruškami a to v nich určite vzbudí zvedavosť. Situácií, kedy si dieťa pozorne tehotnú ženu prezerá, je nespočetne a skôr či neskôr príde okamih, kedy sa nás samozrejme opýta, ako sa objavilo na svete. Otázka je to jednoduchá, odpoveď ale možno pre nás dospelých o trochu zložitejšia, a preto sa na ňu určite vyplatí pripraviť. Rovnako tak, ako učíme deti veľa vecí vďaka obrázkovým knižkám, môže nám vhodná publikácia pomôcť aj s témou ľudského rozmnožovania.

Ako mamička som objavila knihu z produkcie populárne-náučného vydavateľstva Babyonline Ako deti prichádzajú na svet. Jej autorkou je MUDr. Jana Martincová. S Janou sme sa vďaka mojej publikačnej činnosti stali kolegyňami a ja som sa jej tak konečne mohla opýtať na to, čo mi pri čítaní s deťmi napadlo.

Pamätáš si, ako si sa ty sama opýtala svojich rodičov, ako sa bábätko ocitne v brušku a čo ti odpovedali?

Mala som veľmi pokrokovo zmýšľajúcu mamičku. Pritom bola ročník 1931. Pamätám si, že mi kúpila knižku pána doktora Bečku Ako sme prišli na svet s dvoma malými gramofónovými doskami, kde bol obsah publikácie nahraný. Bohužiaľ tam chýbalo to najdôležitejšie, čo deti okolo piateho roku zaujíma, a to – ako dôjde k oplodneniu. Vďaka tomu som si ešte dlho myslela, že deti vznikajú pri bozkávaní. Pri svojich deťoch som sa zákonite chcela vyvarovať akejkoľvek podobnej nevedomosti. A tak vznikla knižka Ako deti prichádzajú na svet.

Viem, že deti sú dosť zvedavé a o svojom tele sa toho veľa učia už od malička, myslíš, že je pre českých rodičov stále ťažké baviť sa s deťmi o tom, ako sa narodili?

Veľmi rada by som na túto otázku odpovedala pozitívne, že to problém nie je, ale bohužiaľ opak je pravdou. Sama som tým bola prekvapená, ako je téma sexuálnej výchovy u nás ešte tabuizovaná. V spoločnosti panuje stále veľké pokrytectvo, kedy rodič sám surfuje na nejednej sexuálne ladenej stránke, ale ten istý rodič sa tvári, že je znalosť problematiky vzniku dieťaťa pre neho nepatričná.

Rovnako tak sa na druhej strane stretávam aj s rodičmi, ktorí sa deťom venujú, vzdelávajú ich, a keď zistia, čo robím, pustia sa so mnou do reči štýlom: „Dcéra má 9 rokov, to už by sme mali začať.“ To už je v určitom ohľade neskoro. Nikdy si už nevychutnajú tú jedinečnosť okamihu, kedy 5 ročné dieťa úplne bezprostredne kreslí pohlavné bunky, mamičku s bábätkom v brušku, narodené bábätko, rozdiel medzi ocinkom a mamičkou, z ktorého cítite tu nadšenú túžbu pochopiť podstatu svojho stvorenia. Nič nepatričného na tom nevidí, dieťa v tomto veku nie je zviazané hanbou či autocenzúrou. Príde mu úplne normálne sa o tejto problematike baviť, rovnako ako keď na predchádzajúcich stranách encyklopédie narazilo na srdce a obehový systém, tak sa rovnakou samozrejmosťou chce oboznámiť s rozmnožovaním, ktoré je o pár stránok ďalej.

Krásne to vyriešila jedna mamička, ktorá mi volala, že sú jej deti už väčšie a doposiaľ túto tému nepreberali. Tak si vzali knižku Ako deti prichádzajú na svet, večer celá rodina vliezla pod jednu perinu a čítala si. Vraj to bola nezabudnuteľná chvíľa, takže aj takto sa dá všetko dohnať. Nikdy nemusí byť neskoro :-), záleží iba na tom, ako to rodič pojme. Tu viac než kde inde platí, že „keď dvaja robia to isté, nie je to isté“.

Takže je podľa teba vhodné túto tematiku s deťmi prebrať v 5 rokoch?

Našťastie u nás to deti chceli vedieť spontánne. Bolo to s oboma, dcérou aj synom, úplne rovnako. V dvoch rokoch sa pýtali, ako sa u nás ocitli a odpoveď, že sa nám narodili z mamičkinho bruška, bola pre nich úplne postačujúca. V piatich rokoch potom prišla hromada otázok, kedy som si so synom musela skutočne sadnúť a všetko mu podrobne zodpovedať. On si odpovede výtvarne zaznamenal. Uschovala som mu to na pamiatku. Ak to mám zhrnúť, v 5 rokoch poznal skutočne všetko, čo je napísané v publikácii Ako deti prichádzajú na svet.

Cítiš sa ako matka lekárka v tomto smere zvýhodnená?

Možno to beriem s rovnakou samozrejmosťou ako deti, kedy rovnako ako sme sa v škole učili o srdci, krvi a krvinkách a funkcii a chorobách najrôznejších ústrojenstiev, tak sme preberali vaječníky, spermie, pohlavné bunky, plodenie detí a neplodnosť. Určite to súvisí aj s mojim naturelom, kedy nerobím z vecí vedu a takto pristupujem ku všetkému. Je tiež pravda, že vďaka znalostiam sa cítim, istejšie a dokážem deťom odpovedať. Ale rovnako tak mi nerobí problém im povedať: „Neviem, skúsime si odpoveď zistiť, vyhľadať.“

Určite súhlasím s tým, že deťom by sa nemalo klamať a podávať skreslené informácie, aby sa im ostatné deti nevysmiali. Napriek tomu, bociany a vrany nosia deti v rozprávkach, ako to rozlíšiť?

Spomínam si, že keď 5 ročný syn videl v publikácii obrázok bábätka, ktoré prináša bocian, alebo toho s čiarovým kódom, či ako k nám padá v padáku, hneď sa rozosmial, čo je to za hlúposť, a bral to ako humorné zveličenie, ktorému sa opakovane vždy rád zasmial. Rovnako ako obrázku trojčiat, ktoré v maternici mastia karty. Myslím si, že informované deti s rozlišovaním reality a jej preneseného stvárnenia nemajú problém.

Kto by si mal s deťmi v knihe listovať? Je to tak, že ideálne obaja rodičia alebo s dievčatkom mamička a s chlapčekom otecko? Odporúčaš zapojiť do debaty oboch rodičov?

V každej rodine vznikne iná situácia. Niekde dôjde k hromade otázok, kedy rodič otvorí publikáciu, príslušnú odpoveď vyhľadá a ukáže dieťaťu na obrázku, teda nezačnú čítať hneď od začiatku, resp. možno čítanie následne bude dieťa vyžadovať. Ak si na odpoveď jeden z rodičov netrúfne a povolá druhého, je na ich dohode. Rozhodne by som to nesmerovala pohlavne, teda otecko chlapci a opačne, takto to vidím po tom desiatom roku, ale v tejto ranej fáze väčšinou dieťa príde za rodičom, ktorý je práve po ruke, keď mu otázka napadne, čo sú väčšinou mamičky, ako to bolo aj u nás. Po zodpovedaní všetkých otázok som deťom nechala knižku v knižničke, oni si ju z času na čas samy vzali a prezerali, od prvej triedy aj čítali.

V knihe odporúčaš používať správne a konkrétne označenie ako penis a vagína, sú deti schopné túto informáciu v predškolskom veku pobrať?

Úprimne ani neviem, ako by som tieto časti ľudského tela mala inak pomenovať, než ich skutočným názvom. O oku tiež hovoríme ako o oku, brucho je brucho, pošva je pošva. U niektorých sa viac vžil názov z gréčtiny alebo latinčiny, napr. ako hovoríme o laryngitíde z gréckeho laryngitis, nie o zápale hrtana, tak sa viac používa penis ako úd, tiež z gréčtiny, zatiaľ čo vagína je pošva latinsky. To len pre úplnosť :-). Navyše nazývať veci pravými menami je našou rodinnou zásadou, ktorá nielen že deťom neublížila, ale prospieva im. Som tiež veľmi rada, že sa neboja o čomkoľvek diskutovať, snažia sa vyjadriť svoj názor. Prispelo k tomu aj to, že im nebola odopretá odpoveď na žiadnu otázku. Aspoň si to myslím :-). Deti sa navyše pýtajú tak dlho, dokým im neostane nijaká nejasnosť. Keď veci príliš rozvláčne "obkecávame", vytušia, že im ešte nejaká informácia chýba a neprestávajú sa pýtať. Naopak, keď sa im v rámci ich chápania snažíme veci vysvetliť podľa skutočnosti, otázok je minimum, veľa si toho deti domyslia, a keď im všetko do seba zapadá, viac sa nepýtajú.

Musím sa priznať, že ma po prvý krát pri prezretí knihy šokoval obrázok nahej dvojice pri súloži. Nie som puritánka, ale nie je táto informácia pre malé deti až príliš? Určite si spolupracovala aj s psychológmi, aký majú názor na tak konkrétnu demonštráciu?

To je práve to, prečo sme knižku museli napísať a vydať. V 5 rokoch prišla tá najťažšia synova otázka, ako sa ockova bunka dostane mamičke do bruška. Či ju prenesie v ruke. Trvalo hodnú chvíľu, než som našla staršiu anglickú brožúru s týmto obrázkom. Položím ju pred neho, nadychujem sa a súčasne premýšľam, ako to netrápne popísať, načo ma ten malý Chytroočko zaskočí vlastnou odpoveďou: "Aha, oni sa spoja." Lepšie by som to nevystihla, preto som si rovnako ako mnohé ďalšie, aj túto synovu odpoveď vypožičala do publikácie. Čo sa spolupráce s psychológmi týka, áno, rovnako ako pri Predškolákových týždenníčkoch tak aj pri Ako deti prichádzajú na svet sme požiadali o korektúru psychologičku a pedagógov, ktorým za cenné pripomienky zapracované do publikácie veľmi ďakujem.

Páči sa mi, že v publikácii nejde len o samotný akt spojenia vajíčka a spermie, vývoj plodu a pôrod, ale že si narodenie dieťaťa zasadila do harmonického a láskyplného prostredia, kde je mamička aj otecko a snažíš sa tak deťom vysvetliť, ako dôležité je rozhodnutie zaobstarať si bábätko v živote dospelých čaká. Ako s knihou má pracovať mamička, ktorá svoje dieťa vychováva sama?

Úplne rovnako ako ostatní rodičia. Aj toto dieťa potrebuje byť uistené, že bolo splodené z lásky.

Kniha vyšla v roku 2010, čítala som na ňu samé pozitívne ohlasy, napriek tomu jeden komentár ma zaujal zaujímavým postrehom – kniha ponúka iba variant pôrodu v nemocnici a apeluje na pomoc lekárov, ako ty sama vnímaš domáce pôrody? Sú pre teba práve ako doktorku úplne nemysliteľné?

Knižka prináša príbeh zrodenia dieťaťa, ktorý bol zakončený pôrodom v pôrodnici. Myslím, že v prípade variantu domácich pôrodov by sme sa do tých otázok príliš zaplietli. Zatiaľ čo  v pôrodnici môže rodiť každá žena, doma, ako mi dáš za pravdu, určite nie. 97% percent mamičiek svoje dieťa privedie na svet práve v pôrodnici. 

Čo sa domácich pôrodov týka, asi ťa prekvapím, ale som pomerne liberálny a slobodomyseľný človek, ktorý zastáva názor, že právo jedného končí tam, kde začína právo druhého. Pokiaľ chce žena rodiť doma, je to jej právo. Musia však prijať fakt, že je súčasťou nejakého spoločenstva ľudí, ktoré si ako najefektívnejší a najbezpečnejší spôsob pôrodu stanovilo ten nemocničný. Ak sa rozhodne odmietnuť nastavený systém, nemôže v prípade neuvážeností, ktoré môžu nastať, predpokladať, že jej oným systémom bude poskytnutá pomoc v jej predpokladanom rozsahu, rýchlosti a finančnej čiastke. Bohužiaľ tu vzniká ťažko riešiteľná otázka, ako sa v tomto stavať k dieťaťu, ktoré nemalo právo sa rozhodnúť, ako chce prísť na svet.

Sama by som dobrovoľne doma nikdy nerodila, nielen z dôvodu, že by som to možno neprežila ja alebo deti, ale hlavne za tým ako praktická žena vidím ten neskutočný biologický neporiadok, ktorý pri pôrode vznikne. Tiež si nie som istá, či by moje veľmi temperamentné deti dokázali vytvoriť harmonickú atmosféru úplne oslobodenú od chaosu, alebo ako by pôrod pôsobil na dcéru v začínajúcej puberte a pod. Skrátka pre mňa bolo rodiť v pôrodnici bezpečnejšie a komfortnejšie.

Deti sa vďaka publikácii môžu dozvedieť aj o problematike umelého oplodnenia. Nie je toto informácia, ktorá je v knihe, naviac? Je vhodné hovoriť s malými deťmi aj o tom, že niekedy mamička nemôže otehotnieť a pomôže jej veda?

Áno, máš pravdu, toto je informácia naviac, to je snáď jediná alebo jedna z mála otázok, ktorá spontánne od mojich detí nezaznela. Myslela som pri tom na rodičov, ktorí majú dieťa práve vďaka IVF, aby mali v budúcnosti pomôcku, a tiež, aby aj táto skutočnosť bola deťmi prijímaná so samozrejmosťou.

Chystáš sa vydať knihu aj pre dospievajúcich? Sama zo svojej skúsenosti viem, ako veľmi by som uvítala, keby som mohla napríklad aj vďaka zaujímavo poňatej publikácii prebrať všetko nové okolo dospievania so svojou mamičkou. Pretože mám nielen dcéru, ale aj syna, hovorím si, že s ním by si mal naopak prehovoriť v puberte otec a som si istá, že kniha by mu mohla pomôcť, ako svoje rozprávanie smerovať.

Uvidíme :-), možno až deti dorastú.

Kedy vlastne nastupuje druhá vlna sexuálnej výchovy detí? Už tesne pred pubertou?

V podstate to, čo je uvedené v publikácii, deťom vystačí do nejakých 10 rokov. Na to sa samozrejme nabaľuje všetko, čo započujú vo svojom okolí. Vďaka reálnej predstave z publikácie si informácie vedia pekne zaradiť a už neutrpia takú ujmu z vulgarizmov, ktoré okolo seba počujú.

Kto by mal ešte deťom s ich otázkami pomôcť? Je kniha vhodná aj pre učiteľky materských škôl? Z vlastnej skúsenosti viem, že naša pani učiteľka pri jej prezeraní očervenela. Máš ty nejaké odozvy?

Som zástancom sexuálnej výchovy v rodinnom kruhu. V škole nech problematiku preberajú po faktickej stránke, ale emočný rozmer by dieťa malo získať doma od svojich rodičov. Ak je v tomto rodina dieťaťa nefunkčná a pani učiteľky v škôlke sú natoľko vnímavé, že túto skutočnosť zachytia, potom majú jedinečnú šancu dieťaťu pomôcť. Práve preto sa publikácia čoraz častejšie objavuje aj v knižniciach osvetovo vedených materských škôl.

Ďakujem za rozhovor a tvoj otvorený prístup.

S Janou Martincovou sa rozprávala Beáta Matyášová.